|
|
AKTUÁLNA PUBLICISTIKA O PREKLADATEĽSKOM REMESLE
O devalvácii prekladateľského remesla
(článok Petra Gomolčáka, ktorý autor zverejnil v piatich častiach
ako blog na stránkach
blog.sme.sk)
Kde ostala rovnosť?
(článok Juraja Pohronca)
Slohy na
školách potláčajú prirodzený jazyk
(rozhovor prekladateľky Nataše Holinovej pre Sme.sk)
Peter Gomolčák:
O
devalvácii prekladateľského remesla (I)
Nesúrodé poznámky ku Dňu prekladateľov
Vzácny prejav profesionálnej súdržnosti
(prvá časť)
 Existuje
celá hŕba oveľa závažnejších, pálčivejších, spoločensky či
hospodársky kritickejších zhlukov problémov a mrzutostí, než sú
problémy a mrzutosti prekladateľov na voľnej nohe, prekladateľov
živnostníkov (ja ich označujem trochu salónnejšie ako komerčných
prekladateľov), bankových, úradných (súdnych, ak chcete)... -
skrátka prekladateľov všetkých a ako takých. A, pravdaže, je veľa
vážnejších a zúfalejších oštár a protivenstiev, než je problematika
prekladania z cudzích jazykov (a aj do nich).
No predsa len - až taká malichernosť to zasa nie je. Kdesi som pred
pár rokmi čítal, že pre chybný preklad medzi diplomatickou
kórejčinou a diplomatickou angličtinou len-len že ktosi na jednej zo
znepriatelených strán neodpálil raketu. Alebo v roku 2007 zverejnila
TASR noticku o tom, že vo Francúzsku „nesprávny preklad pokynov pre
používanie softvéru pravdepodobne pripravil o život štyroch
pacientov, ktorí ... dostali príliš silnú dávku röntgenového
žiarenia (Chyba v preklade zabila štyroch pacientov, TASR, 6. 3.
2007)... A takýchto extrémnych príkladov by sa v dávnejšej i
modernej histórii dalo nazbierať habadej. Nie, fakt to niekedy nie
je celkom sranda a ako sa svet zo dňa na deň mení a zmenšuje, platí
to zo dňa na deň vehementnejšie.
Pred pár dňami bol (vraj) Deň prekladateľov, či dokonca Medzinárodný
deň prekladateľov, tak som to aspoň počul v Slovenskom rozhlase.
Nebol by to pre mňa zrejme dostatočný motív na písanie článku, už
asi pred desiatimi rokmi som sa prestal verejne vyjadrovať k
čomukoľvek, ale čírou náhodou som práve na Deň prekladateľov v
internete natrafil na jednu stránku, ktorá ma úprimne prekvapila,
oslovila a motivovala - a tak som sa po dlhom čase vajatania nad
touto témou rozhodol zabŕdnuť aspoň do jedného čiastkového
prekladateľského problému.
Totiž - do prekladateľských agentúr, agentúriek, pseudoagentúr a ich
vzťahov s (komerčnými a úradnými) prekladateľmi, prekladateľským
dorastom a - nemôžem nedodať - aj so pseudoprekladateľmi. A do ich
neblahého kolektívneho vplyvu na toto profesijné prostredie.
Na webovej stránke, ktorá ma tak inšpirovala a ktorej obsah mi
(aspoň vo fragmentoch) skutočne ulahodil, som objavil isté
prekladateľské zduženie, ktoré samo seba definuje ako „Združenie
úradných prekladateľov ..., ktoré vzniklo ako odpoveď na výskyt
predražených a nekvalitných služieb prekladateľských agentúr..." a
ktorého „cieľom je zachovávať kvalitu, odbornosť a cenovú dostupnosť
jazykových služieb a pracovať v zmysle zákonných ustanovení ohľadom
poskytovania úradných prekladov a tlmočenia". Prekvapilo ma to
preto, lebo profesionálna (či vôbec akákoľvek) solidarita nie je
vlastnosť, ktorou by sa slovenská povaha práve vyznačovala. A keďže
som už sám v posledných troch či ôsmich rokoch neraz platonicky
hĺbal nad čímsi ako prekladateľské družstvo alebo voľné združenie
komerčných a úradných prekladateľov a hĺbal som aj nad tým, že také
združenie či družstvo by azda mohlo v tomto prostredí vytvoriť aspoň
akú-takú osamelú protiváhu neustále a predovšetkým malígne
bujnejúcemu konglomerátu prekladateľských agentúr (a agentúriek a
pseudoagentúr... ), a keďže som o tom hĺbal naozaj len platonicky,
nekonečne ma potešilo, že sa našlo ešte aspoň niekoľko takých ako
ja. A najmä, že títo moji neznámi kolegovia (ale zato bratia v
názore) nezostali len pri platonickom hĺbaní...
Také profesijné združenie, akokoľvek voľné a neformálne, je totiž za
dnešnej pomerne zúfalej situácie v mikrosvete nášho remesla skutkom,
ktorý si zaslúži publicitu a pozornosť. Prvé, čo som teda urobil
hneď, obratom, bolo, že som na svoju vlastnú webovú stránku vylepil
takúto deklaráciu: „Táto služba a prekladateľ sympatizuje so
združením úradných prekladateľov ... (nie je však jeho členom),
ktoré vzniklo ako odpoveď na výskyt...".
Isteže, to najjadrnejšie jadro problému, ktorému ja osobne
pripisujem až takú váhu, že mi stojí aj za verejné deklarovanie
solidarity, je omnoho komplexnejšie a univerzálnejšie, než len tichá
vojna medzi parazitnými sprostredkovateľskými agentúrami a
robotníkmi prekladateľského remesla. Svojou najvnútornejšou povahou
je to problém politický, sociálny a ekonomický, otázka odborovej
solidarity, otázka princípov ochrany ľudí, vykonávajúcich prácu,
pred ľuďmi, ktorí z ich práce žijú a chcú žiť podľa možností čo
najľahšie a najlepšie ... a tak ďalej. To už by som ale zašiel
celkom mimo rámca svojej témy a vysoko nadeň a pomaly by som sa
dopracoval ku Karolovi Marxovi a možno až k J. J. Rousseauovi a
spoločenskej zmluve. Toto tu ozaj riešiť nechcem. Čo však určite
chcem, je vysvetliť, prečo v spojitosti s prekladateľskými
agentúrami používam až také vulgarizmy ako „agentúrka",
„pseudoagentúra", či prečo ich nazývam priam parazitnými. A chcem
vysvetliť aj to, ako sa tieto veci odrážajú na tomto špecifickom
pracovnom prostredí a na kvalite jeho produkcie.
O
devalvácii prekladateľského remesla (II)
(Nesúrodé poznámky ku Dňu prekladateľov)
Prekladateľské agentúry, agentúrky a pseudoagentúry
Damping na trhu s prekladmi
(druhá časť)
Pod pseudoagentúrami a parazitmi v nijakom prípade nerozumiem viac
či menej solídne, už nejaký čas zavedené (alebo hoci aj nové - prečo
nie?) firmy tohto druhu, ktoré komerčnú prekladateľskú produkciu
berú vážne a naozaj k nej pridávajú hodnotu. Za slušnú
prekladateľskú agentúru ja totiž považujem ustanovizeň, ktorá sa
aspoň v hrubých rysoch ponáša na klasickú vydavateľskú redakciu -
kde sa s textom skutočne pracuje a kde sa texty kultivujú. Teda kde
sa hodnota textu skutočne zvyšuje. Taká pridaná hodnota si,
prirodzene, zasluhuje odmenu a vysoké ceny tých agentúr, ktoré si na
tom, čo klientom odovzdávajú, dávajú vskutku záležať, ma nijako
zvlášť nerozčuľujú, pretože každý skutočný prekladateľ (ako aj každý
skutočný autor) vie, že text, ak má vyzerať slušne, potrebuje
redakciu a korektúru. (Ich ceny môžu azda rozčúliť nič netušiaceho
zákazníka, ak sú fakt premrštené a ak bol zákazník neopatrný a
neopýtal sa vopred. S tým ja ale osobnú skúsenosť nemám, len
súkromné referencie napríklad o jednom maďarskom úmrtnom liste, za
ktorého úradný preklad do slovenčiny si jedna agentúra pred 12 rokmi
bez mihnutia brvou vypýtala 1800 korún.) Predpokladám, že otázka
vysokých cien účtovaných solídnymi agentúrami a spôsob ich
fungovania nespadá celkom (alebo aspoň nie nevyhnutne) ani do
manifestu Združenia úradných prekladateľov ..., ktoré hovorí
výslovne o "predražených a nekvalitných službách prekladateľských
agentúr" - i keď aj tie seriózne sa dnes už určite snažia tlačiť
ceny smerom nadol a tým pádom nevyhnutne vyhľadávať takých
prekladateľov, ktorí sú ochotní pracovať lacno a redukovať ich
odmeny na (azda) znesiteľné minimum. To, samozrejme, priamo a
nerozlučne súvisí s nezdravým vývojom na tomto trhu a s dampingovou
konkurenciou, ktorú možno pokojne a bez preháňania prirovnať k
záplave treťotriedneho ázijského spotrebného tovaru v obchodoch a na
trhoch.
Vývoj bol taký, že na prelome desaťročia alebo ešte o čosi neskôr
začali k „starým" prekladateľským agentúram (ktoré, dá sa
predpokladať, vznikali na dobre hnojenej a pooranej pôde zahranično‑obchodných
kontaktov prednovembrových „starých štruktúr") postupne pribúdať
ďalšie a ďalšie... a pribúdajú dodnes. Často si však na
internetových stránkach týchto „newbies" stačí prečítať pár riadkov
alebo hesiel či sloganov, aby bolo divákovi dosť jasné, že tu sa
veru nijaká pridaná hodnota pridávať nebude. Len napríklad:
„preklady so súdnym overením" (technický nezmysel), „lokalizácia
softwaru" (softvér), „Preklad je možné dodať e-mailom, osobne v
kancelárii alebo pomocou elektronickej objednávky... po dodaní
prekladu bude vypracovaná cenová kalkulácia" (hlúposť, nezmysel -
autori majú na mysli predlohu prekladu, originál), „Pošlite Vašu
požiadavku na preklad priamo k nám prostredníctvom www formuláru...
Profesionálny preklad vám bude doručený podľa Vášho výberu i
požiadaviek" (pravopis, štýl a pasíva), „...cena sa ďalej odvíja od
práve prebiehajúcich cenových akcií a zliav, množstevných zliav,
príplatky za extra urgentné preklady, vysokú náročnosť textu..."
(rozbité skloňovanie), „Pre presnú kalkuláciu na úradný preklad
vyplňte prosím online objednávku, alebo nám priamo zašlite súbor"
(pravopis; pre = for, t.j. anglická konštrukcia, v slovenčine
nepatričná; ja? my?; nepatričné veľké "V"), „Preklady a tlmočenie
pre našich zákazníkov sú dodávané..." (dodávka tlmočenia?; zbytočne
pasívna veta)...
A tak ďalej.
Za úplne najpôvabnejší prezentačný textík tohto druhu, aký sa mi
podarilo z webu vyloviť, považujem tento literárny výtvor istého
„najlepšieho servisu": „Spoločnosť ... pôsobí na trhu od roku 2004,
kedy sme vyhotovili prvý preklad z nemeckého do slovenského jazyka v
oblasti drevospracujúceho priemyslu. Tento základný kameň našej
spoločnosti vytvoril predpoklady, aby sme svojim klientom ponúkli
širší sortiment služieb na vyššej úrovni." Nuž, takýto
prekladateľský servis už hraničí s absolútnom.
O
devalvácii prekladateľského remesla (III) -
tu!
(Nesúrodé poznámky ku Dňu prekladateľov)
Pokrivená predstava o povolaní prekladateľa
Upadá jazyk či nie? Neviem, ale každopádne ho prznia
O
devalvácii prekladateľského remesla (IV) -
tu!
(Nesúrodé poznámky ku Dňu prekladateľov)
Preklad ako úniková profesia? Pole zarastá burinou
Agentúrna marža: pokojne aj 70 percent
O
devalvácii prekladateľského remesla (V)
(Nesúrodé poznámky ku Dňu prekladateľov)
Rozoznať nabrznuté mlieko od čerstvého
Geniálny marketingový vynález
Devalvácia prekladateľského remesla, málo kvalifikované postupy
mnohých, veľmi mnohých (v nijakom prípade si netrúfam spakruky
tvrdiť, že všetkých) slovenských prekladateľských agentúr a celková
situácia na tomto trhu sú dnes tým vypuklejšie a alarmujúcejšie, čím
viac v modernom svete naberá na váhe význam neliterárneho prekladu.
Zásadných ťažkostí, ktoré tento paradox spôsobujú, je niekoľko -
schematicky by sa dali zhrnúť asi takto: potreba a dôležitosť
prekladov v medzinárodnej komunikácii narastá - prekladateľov a
obchodníkov s prekladmi nekontrolovane pribúda - dôraz na kvalitu
prekladateľskej produkcie sa síce nahlas deklaruje (najčastejšie z
reklamných, ale aj byrokratických dôvodov), no skutočnosť je celkom
iná - a, napokon, klientov, ktorí dokážu spoľahlivo rozlíšiť, či
kupujú skutočný preklad alebo len akúsi ponášku naň, nie je - žiaľ!
- zďaleka toľko ako ľudí, ktorí hravo rozoznajú audi od trabanta
alebo nabrznuté mlieko od čerstvého. V tomto poslednom, teda v
povahe prekladateľského „tovaru" a v tovaroznalectve tohto druhu
vidím len ťažko (ak vôbec) riešiteľný problém - je to stav, ktorý sa
len tak ľahko nezmení.
Čo sa však riešiť možno dá - či dalo by sa, keby bola vôľa - je nový
„geniálny" nápad niektorých agentúr, ktoré si vymysleli presne toto:
„NOVINKA - s potešením vám oznamujeme, že sme ponuku služieb
rozšírili o úradné preklady (tzv. súdne preklady) s pečiatkou bez
sprostredkovateľskej prirážky v kombinácii slovenčina a jazyk
anglický a nemecký" (citované z internetu). Táto dojemná novinka (už
som ju spomenul v predošlej časti - len sám som za posledný mesiac
dostal tri ponuky tohto žánru), ktorú si určite vymyslelo viacero
agentúr v približne rovnakom čase a ktorá organicky nadväzuje na
trend, ktorý som tu zbežne načrtol, v nijakom prípade neznamená, že
agentúra bude úradné preklady predávať bez sprostredkovateľskej
marže - to je jednoducho hrubá reklamná lož. Už som sa o tom zmienil
vyššie: v skutočnosti to v praxi znamená asi toľko, že agentúra si
zoženie úradných prekladateľov, ktorí pravdepodobne nemajú veľa
práce a sú teda ochotní pracovať aj za zderskú odmenu, hlboko pod
tarifami znaleckých (prekladateľských) úkonov stanovenými vo
Vyhláške MS SR 565/2008 ... o odmenách, náhradách výdavkov a
náhradách za stratu času pre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov.
Agentúra potom klientovi preklad síce predá za tarifnú cenu akoby
„bez marže", no sám nešťastný prekladateľ z tejto odmeny uvidí v
dobrom prípade čosi vyše polovice, v horších prípadoch ešte menej
ako tretinu. K akým pracovným výkonom potom takéto odmeny
prekladateľov stimulujú, a aké preklady odovzdávajú, to sa akosi
nedá spoľahlivo zovšeobecniť - ale videl som už aj taký výkon
úradného prekladateľa, ktorý mal zo deväť strán a prekladateľ ho
dokázal „sfúknuť" od rána do skorého popoludnia. Áno, presne tak ten
text aj vyzeral. To sa v blogu ani nedá dosť dobre komentovať...
Stav, ktorý dnes prekladateľské agentúry týmto marketingovým
vynálezom nastoľujú, sa dá riešiť - nie síce ľahko, ale každopádne
dá - prinajmenšom dvoma spôsobmi: buď legislatívne (videli ste už
agentúru, ktorá by explicitne obchodovala s notárskymi úkonmi? ja
nie) alebo tak, ako to predviedlo ono Združenie úradných
prekladateľov, ktorým som tieto poznámky začal. A preto sa ešte raz
hlásim k ich profesionálnej solidarite, hoci si myslím, že naše
remeslo a jeho produkcia dnes trpí oveľa viac a komplexnejšie než
len výskytom predražených a nekvalitných služieb prekladateľských
agentúr. Oni to ale určite dobre vedia aj sami.
(koniec)
Nataša Holinová: Slohy na školách
potláčajú prirodzený jazyk
Autor: Karol Sudor
Zdroj: webové stránky
http://www.sme.sk/c/3478518/Natasa-Holinova-Slohy-na-skolach-potlacaju-prirodzeny-jazyk.html
Prevzaté so súhlasom N. Holinovej, bez vedomia autora a redakcie
Sme.sk.
Preberanie cudzích slov do nášho jazyka je nevyhnutnosťou, tvrdí v
rozhovore pre SME.sk prekladateľka, redaktorka a korektorka kníh z
angličtiny NATAŠA HOLINOVÁ.
*)
Vyštudovali ste pedagogickú fakultu, prečo ste sa potom rozhodli
pokračovať ešte na VŠMU?
Pretože štúdium slovenčiny ma po stránke písania nijako
neuspokojovalo. Ak je niekto na strednej škole slovenčinárskou
hviezdou, lebo píše dobré slohy, na pedagogickej fakulte to nemá ako
rozvíjať. (smiech) Navyše - pri prekladaní, ktorým sa živím, sa hodí
jedna i druhá škola.
Čo vás baví viac - písanie vlastných vecí alebo preklady už
napísaného?
Asi písanie, ale u mňa to nie je systematická činnosť, akou je
trebárs prekladanie. Jednak som hrozne lenivá a trvá mi, kým niečo
vymyslím, potom zase dlho trvá, kým to zavrhnem... Mám strašne veľa
nedopísaných vecí.
Mávajú prekladatelia sny, teda diela, ktoré by chceli preložiť?
Iste. Mám taký nenaplnený sen -
Kurta Vonneguta. Od neho je do slovenčiny preložených viac vecí,
ale podľa mňa by sa niektoré mali preložiť znovu. Napríklad jeho
veľmi slávny a známy Bitúnok
číslo 5.
Prečo?
Pôvodný preklad nesie pečať doby, v akej sa robil. Okrem toho, že sa
z neho povyhadzovali protikomunistické repliky, ktoré by bolo treba
dôsledne doplniť, je skrátka celý preklad dobový a nezodpovedá
súčasnosti.
Snom je teda len opätovný preklad jedného Vonnegutovho diela?
Nie. Rada by som preložila napríklad jeho eseje, ktoré sa volajú
Fates worse than death,
teda v preklade Osudy horšie
ako smrť. Už dva roky to vnucujem vydavateľstvu.
(smiech) Je to známy a dobrý autor, takže by nemala chýbať odvaha
vydať aj jeho eseje... Už je chudák po smrti, patrilo by sa to.
V čom sa líšia preklady spred pár desaťročí od tých súčasných?
Z roka na rok sa mení slovná zásoba. Ak ide o trebárs tridsaťročný
rozdiel, je to pozorovateľné na prvý pohľad. Dialógy v aktuálnom
preklade by mali byť také, ako by ich v skutočnosti živý človek
naozaj vypustil z úst. V starých prekladoch to už jednoducho škrípe.
Jazyk sa jednoducho mení a práve to býva najčastejším problémom
beletrie. Dielo treba preložiť tak, aby bolo čitateľné aj v dnešnej
dobe.
Tento „konflikt" nastáva pri každom dobovom a súčasnom preklade?
Neviem si vymyslieť príklad, ktorý by to nejako popieral. Závisí to
aj od toho, o akú knihu ide.
Aj kuchársku?
Samozrejme. Pri štyridsaťročnej kuchárskej knihe musí byť preklad
urobený tak, aby boli veci pomenované dnešnými názvami, inak to
nebude zrozumiteľné čitateľovi. A to je predsa cieľ.
Čiže razíte zásadu, že aj knihy, ktorých slovenský preklad už
existuje, treba po čase jazykovo „zmodernizovať"?
Väčšinou by to nijako neškodilo.
Prekladanie je literárna tvorba
Nezmenilo by to však autenticitu pôvodného príbehu? Veď šlo o reč
doby, v akej autor tú knihu písal.
Nie. Cieľom prekladu nie je meniť vlastnosti diela, ale nasledovať
štýl autora s tým, že ostane zachovaná komunikatívnosť. Nemôžete
zabiť knihu tým, že preklad urobíte knižne a výhradne
s kodifikovanými výrazmi. Taká kniha sa musí dať čítať aj v súčasnej
dobe tak, aby jej ľudia rozumeli a aby ich pri čítaní nič
nevyrušovalo.
Výsledkom by teda nemal byť produkt s čistou a spisovnou
slovenčinou?
Určite nie, pretože pri preklade nevelebíte slovenčinu, ale
originálny text. Pokiaľ je originál nespisovný a vyskytujú sa v ňom
postavy, ktorých osobnou charakteristikou je vulgárnosť, tak z toho
nemôžete urobiť spisovný text.
Ak je napríklad hrdinom knihy chlapík z nejakej londýnskej štvrte,
ktorý hovorí tamojším pouličným jazykom, ako sa to dá adekvátne
preložiť? Chlapík z bratislavskej štvrte už z princípu nemôže
hovoriť identicky ako Londýnčan.
Z londýnskeho chlapíka, hovoriaceho nárečím, ktoré sa volá „cockney",
urobíte trebárs robotníka z Petržalky alebo z Trnávky. Závisí to aj
od roly, akú má v knihe.
Nedochádza potom k skresľovaniu originálu?
Dochádza. V tom, že sa použijú iné slová. Ak majú Angličania
nespisovný výraz trebárs pre auto, u nás tiež musíte použiť niečo
nespisovné a s výrazom ulice, trebárs „auťák". Prípadne niečo, čo
nebude trčať. Ľudia si na základe toho musia predstaviť originálnu
postavu, to je prvoradý cieľ. Koniec koncov, prekladanie je svojím
spôsobom literárna tvorba.
Edičné plány vydavateľstiev vychádzajú zväčša z toho, čo sa bude
dobre predávať, alebo sa dbá aj na kvalitu diela?
Vydavateľ si nemôže dovoliť byť v permanentnom mínuse, takže
komerčné veci často dotujú tie nekomerčné. Vo veľkej väčšine
prípadov sa deje to, že „predajné pecky" umožnia vydať aj stratové
a menšinové diela, ktoré sa samé nezaplatia.
Prekladanie - redigovanie - korektúry - tlačiareň
Ako vzniká preklad knihy? Skúste prejsť celú procedúru až do jej
vydania.
Dostanem originál, pozriem si ho a po dvoch až troch dňoch poviem,
či to beriem. Často sa rozhodujem na základe toho, aký je termín
odovzdania.
Nie na základe kvality diela?
Jasné, to je logické, ale myslím teraz najmä termíny. Teda či je na
preklad dosť času. Vydavateľstvá totiž často dávajú termíny, ktoré
idú na úkor kvality prekladu. Človek sa síce snaží urobiť to čo
najlepšie, ale sú veci, ktoré jednoducho potrebujú odležať a
vylepšiť. Iná vec je, že mne by to potom trvalo aj desať rokov.
(smiech) Termíny z toho robia proste pásovú výrobu.
Po akceptácii zákazky prichádza čítanie knihy.
Presne tak. Ak ma tá kniha baví, som nadšená, nespím, čítam si
v posteli a už si píšem na margo nejaké nápady a vetičky, ktoré mi
rastú pred očami. Takto vznikne surový preklad. Následne to ide
k redaktorovi, ktorý to celé zrediguje.
Čo to znamená v praxi? Nemôže redigovať ten, čo prekladal?
Nie. Potrebuje to iné oči, nezaťažené originálom. Ak niekto niečo
preloží, neprichádza do úvahy, aby to po sebe kvalitne redigoval,
aspoň nie hneď. Redaktor občas zmení nejaké slovíčko za lepšie,
upraví slovosled, všíma si opakovanie slov a nahrádza ich inými,
rieši prípadné nejasnosti a otázniky, ktoré vznikli počas
prekladania...
Stáva sa, že po zásahu redaktora je preklad horší?
Ani nie, ale nedávno som robila jednu knižku, kde som vymyslela
slovnú hračku tak, aby fungovala na princípe slovnej hračky
v angličtine. Redaktor mi ju zmenil na doslovný preklad, ktorý bol
úplne o ničom. Tak som si presadila, aby tam šiel mnou vymyslený
ekvivalent. Ale bežne sa to nestáva. Ak je preklad dobrý, redaktor
zasahuje málo. Stačí pozrieť chýbajúce čiarky a podobné drobnosti.
Stáva sa však aj to, že redaktor nenechá kameň na kameni, pretože
knihu prekladal niekto, kto nevie adekvátne štylizovať.
Prekladom sa dá pokaziť aj kuchárska kniha
Znamená to, že prekladatelia sa s redaktormi nemajú radi?
Ani nie, lebo za zlý preklad sa dotyčný skôr hanbí, ako by sa oň
hádal. Stáva sa to najmä začiatočníkom, ktorí si myslia, že preklad
kuchárskej knihy je pohoda, a urobia to zle.
Čo sa dá pokaziť prekladom na kuchárskej knihe?
Dá sa urobiť tak, že je nezrozumiteľný a nečitateľný. Môžete niečo
zle pochopiť a všimne si to až redaktor. Trebárs to, že ste písali
o vyprážaní a tesne nad tým ste jedlo ešte dusili. (smiech) Stáva
sa, že niekto namiesto mangold napíše špenát, teda ide aj
o slovíčka. Takáto kniha sa dá pokaziť na sto spôsobov. Treba to
vedieť, je to remeslo ako každé iné. Keď som začínala, tiež som
z toho bývala zúfalá.
Platí, že praxou sa prekladateľ zlepšuje?
Samozrejme, lebo sa ňou učí. Prax je jeden zo spôsobov, ako
napredovať.
Pomáha vám dnes internet?
Jasné. Kedysi bol strašný problém vypátrať nejaké slangové slovo,
ktoré vzniklo len krátko predtým. Prekladala som napríklad Jamieho
Olivera a bolo tam slovíčko, o ktorom som v živote nepočula. Našla
som ho na internete, pretože v angličtine sa pravidelne inovujú
slovníky. Vzniklo v roku 2002 v Londýne.
Kam ide text po preklade a redigovaní?
Do štúdia, kde sa zalomí, takzvane „naleje". To už vidíte stránky,
ako budú zobrazené v knihe. Nasledujú korektúry prekladateľa. Tie sú
skôr jeho právom, zatiaľ čo pre redaktora je korektúra povinnosťou.
Ak existuje takáto kontrola, ako je možné, že v knihách vidno toľko
chýb a preklepov? Kto zlyhal?
Jednoznačne vydavateľ.
Myslel som skôr na prekladateľa a redaktora.
Z tej dvojice má ešte najväčšie právo na chyby prekladateľ, pretože
zodpovedný je redaktor, ale stáva sa, že vydavateľ sa vykašle na to,
aby jednému aj druhému poslal korektúry. Stáva sa však aj to, že
vydavateľ dielo vôbec nedá redigovať, takže výsledok nevyhnutne musí
byť chybový.
Tak sa šetrí financiami?
Áno. To sú vydavatelia, ktorí knihy berú ako blbý tovar, ktorý treba
rýchlo vypustiť bez ohľadu na kvalitu výsledku na účel zárobku a
okašľania čitateľa. Veľké vydavateľstvá si to však nedovolia.
Dôležitá je literárna výbava
Prekladateľstvo ste neštudovali. Nie je to hendikep?
Nemyslím. Mnohí ho vyštudovali, ale knihy nevedia prekladať, lebo na
to nemajú základnú literárnu výbavu. Tá je však oveľa dôležitejšia
a bez nej sa to robiť nedá. Opäť spomeniem môjho obľúbeného
Vonneguta, ktorý razil myšlienku, že prekladatelia jeho kníh by mali
byť lepšími spisovateľmi ako on sám. To je úplná paráda a pre nás
prekladateľov veľká výzva. (smiech) Taký Nabokov zase hlásal, že
preklady by mali byť vždy doslovné. Mať ho po ruke, spýtam sa ho, čo
robiť s takou jednoduchou vecou, ako je frazeologická jednotka.
Príklad?
Hádzanie hrachu na stenu. Vieme, že to nie je ani o hrachu, ani
o hádzaní, ani o stene. Takéto veci sa doslovne prekladať nedajú.
Zaujímalo by ma, ako by to spravil Nabokov. Vždy si treba nájsť
vhodný ekvivalent, nie otrocky trvať na doslovnom preklade.
Spolupracujú prekladatelia aj s autormi originálov?
Ja sa o to snažím a je to ideálny prípad. Keď som prekladala
Spoveď zlej matky,
ktorú napísala Stephanie Calmanová, tak sme nevedeli preložiť nejakú
totálnu britskú špecialitku. Myslím, že šlo o nejakú sieť britských
drogérií. Autorka nám potom sama povedala, aby sme to vyhodili.
(smiech) A ja som sa potešila, lebo ak niečo nemám rada, tak sú to
poznámky pod čiarou. Kniha sa má čítať, a nie nútiť človeka sledovať
nejaké vysvetlivky.
V Svěrákovom filme Kolja bola humorná replika, zrozumiteľná iba
tunajšiemu publiku - šlo o debatu o tom, ktorá krajina má krajšiu
zástavu a slovíčka „krásnyj" a „krasívyj". Američania ju v kine
nechápali, pretože slovná hračka tohto typu sa nedá v titulkoch
preložiť. Ako sa dá vysporiadať s takýmito vecami v knihe?
To bola vyslovená špecialitka, ktorá ak by mala byť v knihe, musela
by sa pre anglický preklad vymyslieť úplne nanovo. Inak to nejde.
Prekladať české knihy do slovenčiny? Načo?
Mnohé české knihy sa prekladajú napriek tomu, že im rozumieme. Je to
správna cesta? Nezarúbavame cestu mladým, ktorí tak češtine prestanú
rozumieť?
Väčšina nášho národa češtine rozumie, okrem toho je v tom jazyku
mnoho výrazov, ktoré slovenčine chýbajú. Takže osobne nevidím dôvod
kupovať si českú knihu v slovenčine. Už samotný fakt, že sa nejako
zasiahlo do originálu, je na škodu. Ak to nie je nutné, tak načo?
Niektoré preklady z češtiny sú katastrofálne, hrozné. Údajne kniha
Vybíjená od Michaela Viewegha je preložená otrasne, takže sa chystám
prečítať si ju. Netuším, kto to vydal ani prekladal, takže som na
to mimoriadne zvedavá. (smiech)
Je naša prekladateľská scéna kvalitná?
Pri knižných prekladoch sa nejaké „smutné postavy" nevyskytujú.
Pretože ak sa aj vyskytnú, tak iba raz. Ďalšiu robotu im už nikto
nedá. Literárne nenadaní prekladatelia urobia lepšie, ak sa budú
pokúšať zarábať skôr na ekonomických textoch ako na beletrii. Navyše
sú aj lepšie platené.
Tvrdí sa, že slovenčina je chudobnejší jazyk ako čeština. Je to
pravda?
Určite áno. Čeština má slová, na ktoré u nás neexistujú dostatočné
ekvivalenty. Mám napríklad obľúbené slovo
holt, teda na konci
s t, a nie s d,
ako sa u nás často píše. Rovnako milujem geniálne slovo
udělátko.
Aké sú príčiny, že čeština je jazykovo bohatšia? Dá sa to zdôvodniť?
Možno je to v tom, že ochotnejšie preberá cudzie výrazy.
Slovo
jízlivý
zrejme prevzaté nebolo, len v tom to nebude.
Na češtinu aj na slovenčinu veľmi vplývala nemčina, čo je dané
jednak polohou, jednak historickými súvislosťami.
V slovenčine prišiel masívny nárast nemeckých výrazov v čase
nemeckej kolonizácie na
Slovensku. Bolo to v stredoveku, keď sa začalo ťažiť v baniach na
strednom Slovensku a prišlo sem veľa Nemcov.
Dnes je množstvo nemeckých výrazov nespisovných, resp.
subštandardných - to je
vercajg, pigľajz a podobne. Čeština cudzie slová
v pohode preberala, čím tiež dokazovala vlastnú životaschopnosť. Iný
príklad: nemecké každopádne,
teda auf jeden Fall,
sa v češtine udomácnilo ako spisovné
na každý pád, hoci
Fall je aj
pád, aj
prípad, o ktorý ide.
V slovenčine je slovo
každopádne nespisovné.
Okrem toho - v českom jazyku existuje takzvaný
argot, čo je
špecifický slang kriminálnikov a iných asociálov, charakteristický
snahou utajiť obsah komunikácie. Nedávno som si kúpila slovník
nespisovnej češtiny a je skvelý. (smiech) My argot nemáme.
Prečo sú niektoré bežne používané nadávky spisovné a niektoré nie?
Pretože niektoré sa lexikograficky ignorovali. Vôbec nie sú
v Krátkom slovníku slovenského jazyka. Pri iných nadávkach je
napísané, že ide o hrubé alebo subštandardné výrazy, teda mimo
normy, ale sú tam. Pritom sú knihy, kde treba v preklade použiť aj
tie najhoršie nadávky, aby čitateľ pochopil mieru vulgarity postavy
tak, ako to chcel autor.
Ako sme na tom so slovníkmi slovenského jazyka?
Z lexikografického hľadiska sa delia na tri kategórie - krátky
slovník, stredný a veľký. Krátky poznáme všetci, vyšiel vo viacerých
reedíciách. Ten je jednou z mála vecí, o ktoré sa dá oprieť. Stredný
slovník vyšiel niekedy v päťdesiatych až šesťdesiatych rokoch
a odvtedy nič. Pritom ten krátky je pre profesionálneho používateľa
slovenčiny nedostačujúci. Prvý diel veľkého slovníka súčasného
slovenského jazyka vyšiel nedávno a bude mať, myslím, osem zväzkov.
Ten sa však pripravoval niekoľko rokov. Keď vyjde ôsmy diel, bude
zastaraný.
Nebude na tom až tak zle, lebo už teraz sa tam zachytili úplne
čerstvé slová, čo je potešiteľné, ale určite bude treba robiť dotlač
a doplniť do neho niektoré heslá. Navyše sa to nedá brať tak, že keď
robili prvý diel, s ďalšími začali až neskôr. Keď sa robí slovník,
v miestnosti je plno kartoték so slovami, ktoré sa zachytávajú.
Neplatí, že na úplne každý diel si bude treba počkať niekoľko rokov.
Trpí slovenčinár, keď číta naše noviny?
Často. Je v nich naozaj veľa chýb. Napríklad, je veľmi vidno, ak je
nejaký materiál prevzatý z ČTK, pretože zväčša ide len o otrocký
preklad z češtiny do slovenčiny, čo nemôže fungovať.
Je ťažké kvalitne prekladať z češtiny do slovenčiny?
Treba to vedieť. Každý si totiž myslí, že je to jednoduché a zvládne
to hocikto. Čeština sa správa syntakticky inak
(syntax je skladba vety, pozn.
autora). Nie je to teda najjednoduchšie. V slovenčine sa
napríklad na koniec vety bežne dáva slovo, na ktoré sa kladie dôraz.
V češtine sa na konci bežne používa sloveso. Vyslovený amatér tento
rozdiel nezachytí a nemôže text preložiť dobre.
Kedysi sa hovorilo o údajných snahách našich jazykovedcov zaviesť
u nás miesto slova diár náhradu
každodenníček,
miesto pohovky
hovník
a podobne. Naozaj boli také pokusy?
Nie je to pravda, to sa len traduje a koluje to skôr ako vtip.
Akademicky vzdelaný človek by niečo také nikdy nepresadzoval.
(smiech) Aspoň ja si na nič také nepamätám.
Vyvíjanie sa jazyka je nutnosťou
Je vyvíjanie sa nášho jazyka formou preberania cudzích výrazov
nutnosťou alebo skôr pohodlnosťou?
Nutnosťou. Jazyk je komunikačným nástrojom a podľa toho sa aj
správa. Netreba si myslieť, že ho určuje lingvistika. Je to naopak -
nemôžete čakať, že v angličtine vznikne trebárs slovo
softvér a náš
jazykovedný ústav zrazu povie, že sa to bude volať inak.
Čo potom robí lingvistika?
Jej úlohou je iba pozorovať, ako sa daný jazyk správa. A tak je to
prirodzené.
Teda vždy akceptuje slová, ktoré sa uchytia medzi ľuďmi?
Sú jazykoví puristi, ktorí to odmietajú, ale podľa mňa to inak ani
nemôže byť.
De facto odborníci sú podriadení ulici.
Mali by sa správať tak, že pozorujú jazykové javy, trebárs výskyt
nových cudzích slov v slovenčine, a upravia napríklad ich
skloňovanie. Ale to je tak maximum. Slovo sa totiž správa podľa
našich pravidiel, aj keď je cudzie. Vezmite si slovo IKEA, ktorá
trvá na tom, aby sa to neskloňovalo, čo považujem za absolútne
smiešne.
Prečo?
Lebo to slovo sa skloňuje celkom prirodzene a ľudia, ktorí nemajú
informácie o jeho údajnom neskloňovaní, ho skloňujú úplne
samozrejme. Dôkazom je to, že málokto hovorí, že ide do IKEA, ale do
IKEY.
Ako je to s rozvíjaním sa samotnej angličtiny?
Predovšetkým neobmedzuje samu seba tým, že by potláčala prirodzený
výskyt určitého slova. Konkrétny príklad - vzniklo slovo mikrovlnka
a k tomu okamžite aj sloveso
microwave, teda
mikrovlnkovať. Ide o bežné slovo, používané pri návode k
príprave jedál. Také niečo by sa v slovenčine nestalo.
Sme v tomto rigidnejší?
Určite áno.
Jazykovedci alebo ľudia samotní?
Všeobecne. Ľudia u nás nemajú vzťah k používaniu jazyka tak, ako im
„zobák narástol". Vidno to aj pri písomnom prejave. Keď niekto ide
niečo napísať, snaží sa náramne prejaviť administratívnym štýlom.
Príkladom je typická policajná zápisnica. Raz som si ju zo zúfalstva
napísala do mobilu, lebo som čakala ako svedok na policajnej
stanici, kde mi povedali, že mi kópiu výpovede určite nedajú. Chcela
som si ju odložiť, lebo raz budem mať určite v nejakej svojej knižke
postavu policajta, kde sa to bude dať použiť. (smiech)
Ako bola tá zápisnica formulovaná?
Šlo o klasického policajta, ktorý hľadá písmená na klávesnici. Písal
takým tým typickým štýlom: „Nakoľko táto menovaná jazdila po
ulici...", skrátka katastrofálne slovné väzby.
Slohy na školách v dnešnej podobe potláčajú prirodzený jazykový
prejav
Prečo je to tak? Na ulici, v rodine, ani v spoločnosti takto
nehovoríme. Kto to do nás vtĺka?
Myslím, že to je školou, kde sa slohy učia formou, potláčajúcou
prirodzený jazykový prejav. Ešte v rámci pedagogickej praxe na škole
som so šiestakmi preberala písanie telegramov. Pochopiteľne som im
povedala, nech napíšu, čo chcú. Cieľom bolo naučiť sa, že telegram
má byť krátky, výstižný a podobne.
Bolo to v čase, keď mal Bill Clinton nejaký úraz kolena a niekoľko
deciek napísalo telegram
„Milý Bill, čo najskoršie uzdravenie." Jednoducho si
z toho spravili srandu. A učiteľka, ktorá mi tam robila supervíziu,
sa postavila a začala na deti jačať, či nemajú dosť rodiny na
východe a že predsa v učebnici bolo, že telegramy sú pre tie
prípady, keď máte ísť k strýkovi vlakom a budete meškať. Úplne ich
zdecimovala a celá trieda ako jeden muž napísala opravu:
„Milý strýko v Košiciach, prídem
až o 16.00."
Bola som vyslovene nasrdená, že tá učiteľka potláčala ešte aj to, čo
tie deti aspoň pár minút bavilo.
Čo robí s jazykom dnešné esemeskovanie, chatovanie cez internet
a podobne?
To si netrúfam posúdiť, ale je isté, že narastá počet grafických
prvkov, ktoré nahrádzajú aj viacslovné spojenia. Typickým príkladom
je skratka „btw", v angličtine sa slovo „for" nahrádza číslicou „4"
a podobne. Človek má tendenciu písať čo najstručnejšie.
Przní takéto zostručňovanie jazyk?
Určite ho to nerozširuje, ale že by ho prznilo, si nemyslím. Ja som
zástanca úzu. Navyše je to použiteľné aj v prekladoch. Nemôžeme sa
tváriť, že ak nejaká postava v knihe píše klasickú esemesku, tak ju
preložíme normálne, keď v skutočnosti sa tak nedeje.
V akej miere sa práca prekladateľa podieľa na výslednej cene knihy?
V minimálnej. Popri všetkých ostatných nákladoch nehrá žiadnu úlohu.
Málokto vie, že naše knihy sa často tlačia v Číne.
Prosím?
Je to bežne napísané aj v tiráži. Oplatí sa to napriek logistickým
nákladom a je to normálna vec.
Mnohí blogeri zverejňujú články, obsahujúce veľa pravopisných chýb.
Ako sa to číta slovenčinárke?
Normálne. Mňa zaujíma skôr obsah, ale odporúčala by som im, aby si
to vždy dali niekomu skontrolovať. Poviem vám jeden príklad -
redigovala som odbornú hrubú knihu o tehotenstve. Prekladali ju tri
gynekologičky. Je totiž bežné, že odborné knihy prekladajú odborníci
v danej oblasti, a tak je to skvelé, lebo ja ako redaktor mám
istotu, že po odbornej stránke je text v poriadku. Boli tam síce
mnohé pravopisné chyby, ale vedela som, že v samotnom texte nie sú
obsahové nezmysly. A tá kniha je dnes veľmi vysoko hodnotená a
predávaná. Takže primárne nemusí byť problém v pravopise, ak má
autor čo povedať.
Pozn.: Rozhovor bol
autorizovaný,
Nataša Holinová v prepise nič nezmenila.
<< spať
Kde ostala
rovnosť?
<< spať
Autor: Juraj Pohronec
Zdroj: webové stránky
http://www.preklad.sk/o/nazory.html
Prevzaté so súhlasom autora.
V mnohých diskusných fórach prekladateľov sa objavili sťažnosti
proti postupu západoeurópskych prekladateľských agentúr, ktoré
poskytujú svojím externým spolupracovníkom v krajinách Strednej a
východnej Európy výrazne nižšie honoráre, ako ich západným kolegom.
Na túto diskrimináciu upozornili samotní prekladatelia z pôvodných
členských krajín EÚ. Dôvodom nie je len nesúhlas s diskrimináciou
ich kolegov z nových členských štátov SVE, ale aj obava, že agentúry
v snahe zvýšiť svoje zisky budú stále častejšie prizývať k
spolupráci prekladateľov zo SVE.
Zaujímavá bola reakcia samotných agentúr. Nižšie honoráre
prekladateľom z východnej Európy odôvodňujú ich nižšími životnými
nákladmi. Živobytie je tu lacnejšie, tak im netreba k prežitiu
toľko, ako ich západným kolegom. Pritom, pravda, neváhajú požadovať
práce, k vykonaniu ktorých prekladateľ potrebuje okrem vyspelého
technického vybavenia ešte aj špeciálne softvérové programy. Takáto
primeraná hardvérová a softvérová výbava stojí prekladateľa okolo
150tisíc Sk, ktoré musí dať na stôl skôr, než dostane prvý honorár.
Ceny prekladov na Slovensku stagnujú; na vine je jednak zhoršená
ekonomická situácia objednávateľov, jednak dumpingové ceny študentov
cudzích jazykov, ktorí si ani neuvedomujú, že extrémnymi zľavami
pília konár, na ktorom budú o niekoľko rokov sedieť.
Táto "bieda" sa odzrkadľuje aj na ziskoch agentúr. Máloktorá
agentúra sa môže vykázať za posledné tri roky takými ziskami , ktoré
by spĺňali predpísaný limit Európskej únie, postavený pre každého,
kto sa chce zúčastniť výberového pokračovania podľa logiky "Ak si
dobrý, musíš byť aj bohatý!..." Aj ďalšie "pravidlá hry", ktoré
platia pre spoluprácu orgánov EÚ s prekladateľmi, resp. agentúrami
(pokuty za oneskorenie, chyby alebo odmietnutie prekladu) môžu
ekonomicky slabší subjekt položiť po dvoch-troch kauzách "na
lopatky".
Napriek tomu, že sme v jednotnej či zjednocujúcej sa Európe,
pravidlá hry nie sú jednotné. Nároky sú rovnaké, no "benefície" -
výhody, poplatky, honoráre a pod. - sú udeľované prekladateľom z
krajín SVE podstatne nižšie. Samozrejme, takáto prax povedie nie k
vyrovnaniu rozdielov, o ktoré musí ísť každému rozumnému politikovi
a hospodárovi, ale naopak k ich prehĺbeniu, pretože
 za rovnakú prácu dostávame nižšiu odmenu,
prostriedky, ktoré EÚ vyčleňuje vo svojom rozpočte na preklady,
plynú prevažne do krajín agentúr, ktoré mohli držať krok s nárokmi
doby,
dôsledky režimu spred roku 1989, ktorých odstránenie by malo byť
cieľom EÚ, sa stávajú zámienkou k ďalšej diskriminácii, ktorá
napokon povedie k zakonzervovaniu tohto stavu,
preklady do slovenčiny v západných krajinách neraz vyhotovujú
Slováci, ktorí z hľadiska požiadaviek agentúr sú tzv. native
speakers (prekladajú do rodného jazyka), no vďaka dlhodobej
emigrácii stratili kontakt so živým jazykom.
Za týchto okolností pôsobí správa, že EÚ nestíha vyhotovovať
preklady do jazykov nových členských štátov, prinajmenšom neúprimne
a voči jazyku, kultúre aj národu diskriminačne, najmä ak sa
oneskoreniami v prekladateľských prácach zdôvodňuje, prečo sa nebudú
všetky materiály EÚ v plnom rozsahu prekladať do slovenčiny.
Takže ak niektorý Slovák chce pôsobiť ako prekladateľ v štandardných
podmienkach, neostáva mu nič iné, iba sa presťahovať na Západ, čo
pri voľnom pohybe osôb a ideí nie je osobitný problém.
Ten problém, ktorý je špecifický náš, spočíva skôr v tom, že zase sa
niekto snaží presvedčiť nás o tom, že byť Slovákom - je veľkou
nevýhodou, či dokonca osudovou smolou...
<< spať
|
|
|
